tibi1966

Veselé príbehy z VB – 4. kapitola

     Samo prišiel do práce vyspatý, pozdravil kolegov a zapojil sa do debaty. Na tému demonštrácií a zhromaždení si vôbec nespomenuli.

     Na porade im ju náčelník pripomenul… Dostal to od súdruha Hlúbika príkazom. Zopakoval jeho slová, ktoré príslušníkom vošli jedným uchom dnu a druhým von.

     Keď skončila porada, Rudo s Igorom odišli po robote a Samo sa posadil za písací stroj. V kancelárii mali zaužívané – ten kto slúžil 24-hodinovú službu, vypĺňal si čas zameškanou papierovou robotou. Hneď ako sa niečo stalo, kde bol nevyhnutný výjazd, tak v zložení podľa potreby vyrazili na miesto činu.

     Vyšetrovateľ išiel vždy a celému výjazdu velil, druhý stabilný člen bol kriminalista a tretí technik. Pri nejakom úmrtí išiel súdny lekár a nakoniec, ak to bolo potrebné, k výjazdu sa pridal psovod. Keďže nemal čuchové predispozície ako pes, brali aj jeho.

     Samo všetko potrebné do fajrontu napísal a počkal, kým všetci odídu domov. Posadil sa do kresla a v duchu si prial, aby pokoj vydržal čo najdlhšie.

     Dnes nemal nárok na oddych. Jeden dôchodca išiel na nákup do potravín a kúsok pred obchodom na neho číhala zubatá… Dostal silný infarkt a namieste bol mŕtvy.

     Zazvonil telefón a Samo tušil, že bude mať výjazd. Nemýlil sa, zbehol schodmi na dvor k výjazdovej Volge kombi, posadil sa za volant, vedľa neho vyšetrovateľ Tóno, dozadu technik Karol a po ceste na súdnom lekárstve zobrali lekára Vojtecha.

     Na mieste ich čakali dvaja príslušníci v uniformách. Tóno si všetko zapísal, Karol všetko pofotil a Vojto si dôchodcu poriadne poprezeral. Nakoľko nenašiel na ňom žiadne známky násilia, nariadil zdravotno-bezpečnostnú pitvu. Prítomná bola aj svedkyňa, čo dala dôchodcovi poslednú pomoc. Uniformovaní príslušníci zostali čakať na pohrebnú službu a výjazd sa mohol vrátiť na oddelenie.

     V takejto zostave to jednoduché nebolo, navyše ak im cestu skrížila krčma, kde čapovali výborné české pivo. Za rýchlu robotu si malé občerstvenie zaslúžili, ibaže neostalo pri malom. Každý postupne zaplatil rundu a na oddelenie sa vracali vysmiati.

     „Škoda, že nebola mŕtvola v rozklade,“ ozval sa Tóno, „mohli sme si dať nejaké poldecáky preplatiť.“

     „Samo je na vine… nemal sa tak ponáhľať,“ pridal sa Karol.

     „Aj keby sme boli išli pešo, nestihol by sa rozložiť,“ usmial sa Samo.

     „Viete čo,“ pokračoval Karol, „mali sme ho schovať niekde v lese…“

     „Presne,“ skočil mu do reči Tóno, „o pár mesiacov by sme išli akože na huby a náhodou ho našli.“

     „O pár mesiacov bude zima a huby v zime nerastú,“ podotkol Samo.

     „Veď hovorím, akože na huby…“

     „Aháá… jasné,“ pritakal Samo a schuti sa zasmiali.

     Morbídny humor sa stal súčasťou ich práce a deci alkoholu na účet štátu pri práci s mŕtvolou v rozklade bol aspoň malou útechou.

     Po návrate na oddelenie Samo išiel do kancelárie a usadil sa v kresle. Mysľou mu prebehla spomienka na jeden z prvých výjazdov v tejto zostave, keď slúžil ešte s Rudom. Navyše, táto služba bola jeho krstom, preto mu navždy utkvela v pamäti s udalosťami, ktoré nasledovali…

Veselé príbehy z VB – 5. kapitola

     Rudo so Samom strávili celé doobedie v kancelárii, nakoľko nemali žiaden výjazd.

     „Kedy pôjdeme na obed? Nejaký som hladný!“ vyzvedal Samo.

     „Čo máš pásomnicu?“ nechápal Rudo. „Pred chvíľou si zjedol pol kila šalátu s piatimi rožkami a horalku.“

     „Že pred chvíľou, veď to bolo o deviatej a teraz je skoro dvanásť… mimochodom, vlašského šalátu bolo len tridsať deka, pikantného desať, rožky iba štyri a nebola to horalka, ale tatranka.“

     „Ďakujem pekne… Aj minule v bufete si zjedol akóó…“

     „Ako čo?“ skočil mu do reči Samo.

     „Akóó… menší cirkus.“

     „Myslíš polku grilovaného kuraťa, pol kila vlašského šalátu a päť rožkov?“

     „Presne…“

     „To sa neráta, vtedy som bol mimoriadne hladný.“

     „Niežeby som ti závidel, aléé ja by som to nedal.“

     „Ja na rozdiel od teba ešte rastiem!“ poznamenal Samo a pustili sa do smiechu.

     „Tak poďme na obed, aby si od hladu neskolaboval.“

     Usadili sa v reštaurácii a študovali jedálny lístok. Prišiel čašník a opýtal sa, či majú vybraté. Rudo si objednal pečenú krkovičku s knedľou a červenou kapustou, Samo zasa fazuľovú polievku, vyprážaný bravčový rezeň s dvojitými hranolkami a tatarku.

     „K rezňu máte zeleninovú oblohu,“ pripomenul čašník.

     „Super, tú mám rád.“

     „Je vôbec niečo, čo nemáš rád?“ zaujímal sa Rudo.

     „Keď som hladný a niekto do mňa rýpe.“

     „A na pitie?“ prerušil ich čašník.

     „Dve pivá,“ dodal Rudo.

     Samo si najskôr pochutil na fazuľovej polievke s dvomi rožkami. Po chvíli čašník doniesol hlavné jedlo. Rudo sa zahľadel na Sama a uvažoval, či to všetko dokáže zjesť.

     Na jednom tanieri bol velikánsky rezeň so zeleninovou oblohou a na druhom kopcom hranolky. Samo ich polial tatarkou a pustil sa striedavo do obidvoch tanierov. Zjedol všetko okrem jedného zhoreného hranolčeka.

     Dopili pivo, zaplatili a vrátili sa na oddelenie.

     Samo sa v kancelárii uvelebil do kresla. Potreboval v pokoji stráviť obed, no nebolo mu to dopriate… Zazvonil telefón, Rudo ho zodvihol a operačný oznámil:

     „Pracovník na privádzacom kanáli do elektrárne našiel utopenca, zachyteného na ochrannej mreži.“

     Samo musel vstať a ísť. Zbehli do dvora, kde ich pri výjazdovej Volge čakal vyšetrovateľ Tóno a technik Karol. Vyrazili a cestou zobrali súdneho lekára Vojta.

     Po príchode na miesto bol utopenec vytiahnutý na brehu a ležal na chrbte. Podľa opuchu usúdili, že strávil vo vode dlhší čas. Samo zbadal rozhovor medzi Rudom a Vojtom, nevenoval mu však pozornosť. Tóno začal písať ohliadku, Karol urobil pár fotiek a Vojto podišiel k utopencovi.

     „Potrebujem pomoc… poďte sem niekto,“ požiadal Vojto.

     „Choď, mladý, a uč sa!“ postrčil ho Rudo.

     Samo celý hrdý išiel a Vojto ho nasmeroval presne nad utopenca. Samo nechápal, ale nedovolil si neposlúchnuť. Keď nad ním kľačal nebezpečne blízko, pekne tvárou v tvár, Vojto rukami zatlačil utopencovi na hrudník a ten doslova vydýchol. Všetko, čo mu vyšlo z nosa a úst, skončilo na Samovej tvári. Najskôr zacítil strašný puch, vzápätí mazľavý hnus, v sekunde ho natiahlo a celý obed skončil na tvári utopenca. Všetci naokolo sa začali smiať, až ich išlo rozdrapiť. Samo sa rukou inštinktívne utrel, no len si to po tvári rozotrel. Vstal a rýchlo sa išiel umyť do kanála.

     „Vitaj medzi nami, už si pokrstený… už si náš,“ poznamenal Rudo, keď sa dosmiali.

     Vojto okrem Samových zvratkov nenašiel na utopencovi žiadne známky násilia, tak ho dal previezť na súdne, za účelom pitvy.

     „Končíme a ideme na poldeci… štát platí!“ zavelil Tóno a všetci okrem Sama pochopili.

     Rudo mu vysvetlil, že pri mŕtvole v rozklade majú nárok na alkohol za štátne. Samo sa potešil, lebo dezinfekciu potreboval viac než ostatní. Po chvíli kolegom odpustil, iba mu prišlo ľúto chutného obeda, ktorý daroval utopencovi.

      Presunuli sa do najbližšej krčmy, posadili sa k stolu do kúta a vzápätí pribehla čašníčka Milada. Mala nakrátko ostrihané čierne vlasy, poriadne prednosti a na svoj vek príliš krátku sukňu.

     „Prajete si?“ pričom pozrela na Sama.

     „Rum,“ zahlásil hľadiac do výstrihu. Samozrejme, že si to všimla a ešte viac sa vyprsila.

     „Aj ja si dám rum,“ pridal objednávku Karol.

     „Ja si prosím radšej vodku… farebný alkohol škodí,“ podotkol lekár Vojto.

     „Ja teda tiež vodku,“ rozhodol sa Rudo.

     „Takžéé… dvakrát deci rumu a trikrát deci  vodky,“ upresnil vyšetrovateľ Tóno, keďže bol veliteľ výjazdu, „a poprosím vás… napíšte mi na to účtenku!“

     Milada kývla hlavou a odišla.

     „Mladý, všimol si si nohy?“ zaujímal sa Rudo.

     „Jasné, má ich chlpaté… to som ešte nevidel.“

     „Už sa to nesie… nech sa páči,“ s profesionálnym úsmevom položila rundu s účtenkou na stôl a oprela sa o Sama.

     Tóno hneď zaplatil a ona sa vzdialila. Všetci okrem Sama vypili na šup.

     „Čo je, mladý… pekne do dna!“ prikázal Rudo.

     „Veď sa časom naučí piť ako chlap,“ poznamenal Tóno.

     Aby prestali, Samo rum dopil, no len čo položil prázdny decák, Vojto zatočil rukou a ukázal Milade, že chce repete.

     Onedlho bola na stole ďalšia runda a Milada sa znovu oprela o Sama. Teraz však o dosť silnejšie a ruku mu položila na plece.

     „Éééj… tá po tebe ide,“ zaškeril sa Rudo.

     „Daj pokoj… veď je stará a chlpatá.“

     „Chlpaté baby sú najlepšie,“ podotkol Rudo a otočil sa na Vojta, „však pán doktor?!“

     „Jasnéé… sú riadne náruživé.“

     „Kto nemal škaredú, peknú si nezaslúži,“ ozval sa Tóno.

     „No, vypime!“ zdvihol pohárik Vojto.

     „Ale do dna!“ zaškúlil Rudo.

     Samo sa pochlapil a tentokrát vypil na šup.

     Ďalšiu rundu objednal Rudo. Milada ju doniesla, pritlačila sa o Sama a zároveň ho rukou postrapatila.

     Keď odišla, Samo ju nasledoval a uzavrel s ňou dohodu – namiesto rumu mu bude nalievať čaj a účtovať si môže rum. Súhlasila. Vedela v tom chodiť a bolo to pre ňu výhodné.

     „Ak sa budú kolegovia pýtať, čo som chcel, povedzte trebárs… že som sa zaujímal, kedy robíte.“ 

     „Zajtra!“

     „Fa-fajn,“ zakoktal.

     „Chápem… nebojte sa,“ usmiala sa Milada.

     Vrátil sa k stolu a vypil rum na ex.

     „Načo si bol za ňou?“ vyzvedal Rudo.

     „Bol som si na zajtra vybaviť rande.“

     Rudo ostal na vážkach… Zdalo sa mu to trochu cez. Samo objednal rundu a spýtal sa Milady, čo si dá.

     „Vodku s džúsom.“

     Obratom sedela pri Samovi a ruku mala na jeho stehne. Potykala si najskôr s ním, potom s ostatnými a ruka sa postupne vzďaľovala od kolena smerom k rozkroku. Niektorým sa začal pliesť jazyk, preto Tóno zavelil na odchod. Pre Sama to bolo šťastie, alebo smola… Milada ho totiž držala za penis a keby ostali, bola by mu pod stolom možno aj vy*onila.

     Každý zaplatil, čo objednal, a postupne odchádzali. Samovi dala na líce pusu a pošepla:

     „Príď ma niekedy pozrieť… môžeš zajtra.“

     „Prídem… určite prídem,“ sľúbil buď z vďačnosti, alebo ho očarila ruka na penise.

     Prišiel, a hneď na druhý deň. Po prvé, sľuby sa majú plniť, po druhé, momentálne nemal priateľku, popritom bola sobota a mal voľný víkend. Zaparkoval pred krčmou a chvíľu váhal.

     Nakoniec vošiel. Milada ho zbadala, zakývala na neho a usadila k služobnému stolu.

     „Nalejem ti rum?“

     „Môže byť, aléé… zmiešaj mi ho s kofolou a daj si niečo aj ty.“

     Doniesla rum s kofolou a vodku s džúsom.

     „To je na mňa, ty si bral včera… okrem toho som na vás zarobila.“

     Samo poďakoval a schuti sa napil. Vypili po štyri rundy a Milada ho chytila za penis. Neprotestoval… Robilo mu to celkom dobre. Na záverečnú sa spýtala, či chce ísť k nej. Súhlasil… Veď ako sa dá povedať „nie“ žene, ktorá ho pritom drží za penis!? Samozrejme, alkohol v krvi výraznou mierou prispel tiež.

     Byt mala zariadený vkusne. Usadila ho do pohodlnej sedačky a pustila slaďáky. Z tašky vybrala rum a kofolu, zo sekretára soletky a všetko položila na stolík. Odbehla do kuchyne po poháre a ponalievala.

     Popíjali, debatovali a zároveň ho hladila v rozkroku. Zrazu mu rozopla rifle, vytiahla penis a začala fajčiť. Nohavice s trenkami šikovne posunula na členky, postupne sa vyzliekla a obkročmo na neho posadila. V sexe sa veľmi dobre orientovala a odšťavila ho, až zaspal.

     Ráno na ňu zaostril zrak a chuť na sex ho okamžite prešla. Rýchlo sa obliekol a vyhovoril, že musí ísť. Milada nedúfala vo vážny vzťah a úplne jej stačil občasný sex.

     „Čo keby sme sa raz za čas stretli… popijeme, pokecáme a dáme sexík?“ navrhla pri odchode.

     Súhlasil… Čo najskôr chcel vypadnúť.

     „Budem sa na teba tešiť, mojko,“ pošepla.

     Mať niekoho v zálohe na sex… má svoje výhody, pomyslel si v aute.