tibi1966

Dovoľte mi, predstaviť moju prvú knihu Veselé príbehy z VB, ktorá je plná rôznych humorných príbehov, vtipov a dialógov. Síce je už v predpredaji, fyzicky bude na pultoch koncom apríla. Zatiaľ vám ponúknem niekoľko kapitol.

Jeseň v roku 1989

     Samuel Kráľ podišiel k vysokému a hrozivo vyzerajúcemu plotu z ostnatého drôtu. Zadíval sa do Rakúska a pomyslel si, tam sa nikdy nedostanem.

     Zrazu zbadal Helmuta. Kývnutím hlavy sa navzájom pozdravili a ani sa nenazdal, Helmut stál oproti nemu.

     „Chceš ísť k nám do Rakúska?“

     „Veľmi rád by som išiel,“ zareagoval Samo, „ale súdruh náčelník ma nepustí, lebo som nechcel vstúpiť do strany.“

     „Počul som, že u vás sa žije zle.“

     „Nemáš pravdu… u nás sa žije dobre, to u vás sa žije zle.“

     „Nie, nie… u nás sa žije dobre, to u vás sa žije zle.“

     Samo sa nechcel hádať a rozhodol sa Helmutovi porozprávať vtip:

     „Američan, Rus a Slovák sa hádajú, kto z nich má čo najväčšie. Američan hovorí… my máme takú veľkú prilbu, čo zakryje celú zemeguľu. Rus hovorí… to je nič, my máme takú veľkú plachtu, čo dvakrát ovinie celú zemeguľu. Slovák hovorí… to je nič, my máme takého veľkého medveďa, čo sa do prilby vyserie a plachtou si riť utrie.“

     Helmut sa začal úprimne smiať, no Samovi úsmev zamrzol, len čo zbadal prichádzať dvoch súdruhov z ŠTB. Starší Fero Macík si zapálil cigaretu a mladší Michal Parazit zahlásil:

     „Pôjdeš pekne s nami a priprav sa, budeš mať čo vysvetľovať!“

     Samo ich nasledoval do miestnosti, kde ho posadili k stolu. Oproti sedel politruk súdruh podplukovník Hlúbik, po ľavej strane bojovák súdruh major Sapík a napravo si sadli súdruhovia z ŠTB, Macík s Parazitom. Hovoriť začal bojovák major Sapík.

     „Samo, Samo, taký dobrý strelec, takú veľkú budúcnosť si pred sebou mal a teraz toto!“

     Samo zvraštil obočie a nechápavo na neho pozrel.

     „Súdruh Kráľ,“ ozval sa politruk súdruh Hlúbik, „do strany vstúpiť nechcete, referáty z politických školení nepíšete a teraz toto.“

     Samo stále nič nechápal, a pochopil, keď začal hovoriť eštebák Parazit.

     „Súdruha Kráľa sme chytili pri rozhovore so súdruhom imperialistom Helmutom, ktorý má v Rakúsku na starosti utečencov… určite plánoval útek.“

     „Žiadny útek som neplánoval!“ skočil mu do reči Samo.

     „Na vlastné uši som počul súdruha Kráľa hovoriť, ako rád by išiel do Rakúska.“

     „Pozrieť áno… ale nikdy by som neušiel.“

     „Okrem toho urážal Rusov!“

     Samo darmo vravel, že to bol len vtip a proti Rusom nič nemá, neverili mu.

     „Súdruh Kráľ, zhrnieme to,“ oznámil súdruh Hlúbik, „do strany vstúpiť nechcete, referáty z politických školení nepíšete, chcete ujsť na Západ a našich bratov Rusov urážate… máte toho na svedomí veľa. Čo mám s vami spraviť?“

     Vtom zazvonil telefón…

     Samo sa strhol… Fúú, to bol teda sen, prebehlo mu mysľou, načahujúc sa po budíku, aby ho vypol. Ten otravný zvuk sa mu zarezával až niekam do mozgu. Keď ostalo ticho, posadil sa a pozrel na hodiny. Ukazovali pol siedmej. Bol síce celý spotený, ale šťastný, že sa z toho zlého sna zobudil.

    Vstal a neistým krokom prešiel do kuchyne. Otvoril chladničku, vytiahol minerálku a schuti sa napil. Odgrgol a znova sa napil. Večer som to s tým alkoholom zasa prehnal, pomyslel si a išiel do kúpeľne vykonať rannú hygienu.

*****

     Včera sa mu podarilo dopísať referát na politické školenie. Na predošlom ho nemal a politruk – súdruh Hlúbik, od rozčúlenia skoro dostal infarkt.

     Kamarát Miro zhodou okolností oslavoval narodeniny. Samo bol rozhodnutý zablahoželať, dať si maximálne dva rumy a ísť spať. Plány mu však skrížila Lenka. Samovi sa zapáčila, tak na sľub v sekunde zabudol. Keďže mali všetci dosť vypité, začal piť dvojitý rum. Behom hodiny ich dobehol a nadviazal bližší kontakt s Lenkou. Rozmýšľal zobrať ju k sebe a ukázať jej zbierku motýľov, alebo aspoň jedného, zato poriadneho.

     Lenka to s alkoholom prehnala a odišla na záchod vracať, tým pádom o ňu prestal mať záujem. Navyše si uvedomil, že po toľkom alkohole by motýľa veľmi ťažko našiel…

*****

     Dokončil rannú hygienu, obliekol sa a bol pripravený odísť. Predtým zašiel do kuchyne a ešte raz sa napil minerálky. Obul sa, vyšiel z bytu a zamkol. Bože, na stolíku som zabudol referát, preblyslo mu hlavou a rýchlo sa poň vrátil. Ešteže nie som  poverčivý, lebo vrátiť sa znamená mať smolu, a dnes obzvlášť potrebujem, aby sa mi vyhýbala.

     Naštartoval žigulíka a ponáhľal sa do práce. Náladu mal pod psa, preto si spomenul na veselú príhodu, ktorú mu povedal súdny lekár Vojtech. Od prvého spoločného výjazdu Sama zaujala jazva na jeho tvári. Mal ju na líci pod pravým okom a boli na nej viditeľné stopy po dvoch stehoch. Využil príležitosť na jednej oslave a opýtal sa. Vojto nahodil vážnu tvár.

     „Mám ju odvtedy, ako ma jeden pacient osral.“

     „Čóó… si robíš srandu?!“

     „Nerobím… naozaj ma osral pacient.“

     Keďže Samo stále nechápavo civel, Vojto sa rozhodol celú historku vyrozprávať…