tibi1966

Veselé príbehy z VB – 3. kapitola

     Po spomienke sa Samovi nálada zlepšila. Zaparkoval pred oddelením, vybehol po schodoch a vošiel do kancelárie. Igor práve zalieval kávu a zahlásil:

     „Dnes som urobil kávu politickú.“

     Politická káva bola podstatne silnejšia, aby ich dokázala udržať v bdelom stave na politickom školení. Sedieť štyri hodiny v zasadačke a počúvať nezáživné reči býva naozaj ťažké.

     „Na chodbe som zbadal náčelníka ŠTB,“ oznámil Samo.

     „Dobre si videl,“ potvrdil Rudo, „je tu aj so svojím zástupcom a idú na politické školenie.“

     „Asi sa niečo deje,“ doplnil Igor.

     „Do riti… to bude prúser!“

     Kolegovia na Sama nechápavo pozreli.

     „Zabudol som doma referát a musel sa vrátiť… čo znamená mať smolu.“

     „Možno sa to dozvedeli a teraz tvoj ľahostajný prístup k referátu bude riešiť sám náčelník ŠTB,“ uškrnul sa Rudo.

     Samo im vyrozprával, aký mal strašný sen a Igor podotkol:

     „Mne sa väčšinou stane presný opak.“

     Rudo sa otočil na Sama.

     „To by znamenalo, že pôjdeš na Západ.“                               

     „Alebo na záchod,“ dodal Igor.

     Žartovali, no nikomu z nich nenapadlo, či by sen nemohol znamenať predzvesť niečoho nového, nejakej zmeny, ktorá im môže zasiahnuť do života pozitívne, alebo negatívne.

     Začuli klopnutie na dvere a objavil sa náčelník.

     „Česť práci! Súdruhovia… o ôsmej všetci bezpodmienečne v zasadačke, bude tam aj náčelník ŠTB!“

     Nikto nestihol nič povedať a už klopal na dvere vedľajšej kancelárie.

     „Nechápem, prečo povedal súdruhovia, keď je tu len jeden,“ poznamenal Samo a Rudo sa zasmial. 

     „Chuji!“ šplechol so smiechom Igor – jediný  komunista v kancelárii.

     Politické školenia boli povinné a každý príslušník ich musel absolvovať. Neúčasť mohla ospravedlniť, podľa politruka súdruha Hlúbika, iba vlastná smrť. Vždy sa preberala daná téma a niektorí dostali za úlohu napísať z nej referát.

     Na politickom školení býval zvyčajne jeden náčelník, no dnes sú tu všetci, vrátane náčelníka ŠTB. Naozaj sa muselo niečo stať, pomyslel si Samo a išiel odovzdať referát súdruhovi Hlúbikovi.

     „Referát dnes netreba!“ odvrkol politruk.

     Samo ostal prekvapený a ani sa neopýtal prečo.

     Keď sa všetci usadili, súdruh Hlúbik privítal celé vedenie, potom všetkých prítomných a rovno prešiel k politickej situácii.

     „Socializmus, ktorý sme vybudovali a stále zveľaďujeme, je v ohrození. Západ nám závidí bezplatné vzdelanie, bezplatnú lekársku starostlivosť, nenávratné pôžičky a veľa iných vecí. Chcú všetko zničiť a nastoliť kapitalizmus, tým pádom by sme museli za všetko platiť.“

     Rozprával dlho, ako vždy, a po skončení sa ujal slova náčelník ŠTB.

     „Západ finančne podporuje rôznych disidentov… tí chcú zmenu režimu, preto pripravujú zhromaždenia a demonštrácie.“

     Náčelník ŠTB nehovoril dlho a viac sa zameral na hrozby, akým spôsobom chcú imperialisti socializmus ohroziť. Nad slovami politruka sa príslušníci nezamýšľali, iba ho vypočuli, nad tým, čo hovoril náčelník ŠTB, sa zamysleli viacerí. Samo v tom mal jasno, trochu podemonštrujú a zasa bude všetko po starom.

     „V susednom Maďarsku sa v júni konalo zhromaždenie,“ pokračoval náčelník ŠTB, „rečníci na ňom kládli maďarskej vláde svoje požiadavky. Na záver vystúpil študent Viktor Orbán a žiadal odsun sovietskych vojsk z ich územia.“

     Viktor má odvahu, pomyslel si Samo, len aby doštudoval.

     Ďalej náčelník hovoril dlhšie o Poľsku a zakončil vetou:

     „V Poľsku dokonca padla vláda!“

     Samo sa vôbec nedivil. Prednedávnom tam bol a nemal z toho dobrý pocit, pretože životná úroveň poklesla na bod mrazu. Oficiálne predajne zívali prázdnotou a prekvitala šmelina. Mäso predávali na tržnici, kde ho sekali na drevených pultoch a všade naokolo boli stovky múch.

     „V Prahe na veľvyslanectve západného Nemecka sa zhromaždili utečenci z východného Nemecka a po rokovaniach ich vlakom prepravili do západného Nemecka,“ dodal na záver náčelník.

     Super, prebehlo Samovi hlavou, už netreba preliezať plot na hraniciach a riskovať zastrelenie, teraz stačí zájsť do Prahy na veľvyslanectvo západného Nemecka a nechať sa na Západ pohodlne odviesť vlakom.

     Hovoriť začal náčelník odboru, súdruh major Funík:

     „Súdruhovia… mimoriadne potrebné je chodiť medzi ľudí, počúvať, čo hovoria, a všetko o prípadných zhromaždeniach alebo demonštráciách oznámiť!“

     Dennodenne chodíme medzi ľudí, lenže to ide do peňazí… alkohol nie je zadarmo, mali by ste nám prispieť, vy mudrlanti. Okrem toho demonštrácia v našom malom meste by sa prezradila skôr, než by začala, pomyslel si Samo.

     Po náčelníkovi odboru sa ujal slova náčelník bojovej prípravy, major Sapík, a všetkých pobavil.

     „Súdruhovia… na vojenskej strelnici budeme nacvičovať potlačenie demonštrácie.“

     Príslušníci sa začali škeriť, čo si major Sapík všimol a dodal:

     „Situácia si vyžaduje, aby sme boli pripravení.“ 

     „Vždy pripravený!“ v sekunde vyšlo zo Sama známe pionierske heslo.

     Veľa kolegov to počulo a začali sa smiať. Major Sapík nechápal, prečo sa smejú na jeho skvelých nápadoch, a poznamenal:

     „Súdruhovia, neberte to na ľahkú váhu, pripravenosť je veľmi dôležitá, inak sa vám to môže vypomstiť.“

     Napokon si vzal slovo kapitán Svrček a dával potrebné informácie ohľadom zhromaždení uniformovaným príslušníkom.

     Po návrate do kancelárie vložil Samo referát do zásuvky so slovami:

     „Pekne tu počkaj do budúceho politického školenia.“

     Akurát netušil, že ďalšie už nikdy nebude.

     Rudo ponadával na Poliakov… Pred niekoľkými rokmi boli s manželkou na autobusovom zájazde v Poľsku, kde jeden z účastníkov našiel v obchode konzumný lieh za polovičnú cenu než u nás a pochválil sa ostatným. Všetci si kúpili po fľaške a ani Rudo nebol výnimka. Po návrate domov ich čakalo nemilé prekvapenie. Namiesto liehu bola vo fľaške voda. 

     „Vedia len oj*bávať a pašovať!“ zakončil svoj príbeh Rudo.

     „Aspoň ste si doniesli suvenír… poľskú vodu,“ zasmial sa Samo a vyrozprával svoj zážitok z Poľska, ktorý mu prebehol mysľou na politickom školení.

     Rudovi tým pripomenul vtip, vzniknutý na základe viacerých udalostí. Okrem obrovských problémov so životnou úrovňou v Poľsku, v atómovej elektrárni v Černobyle vybuchol reaktor a v Moskve na Červenom námestí pristálo malé lietadlo zo západného Nemecka. Nemecký pilot vyhlásil – Bol to akt zblíženia Východu a Západu, pretože priateľstvo nepozná hranice.

     „Chlapi,“ zahlásil Rudo, „viete, aké sú tri najmenšie veci na svete?“

     „Najmenší je predsa kolibrík,“ zareagoval Igor.

     „Ty máš kolibríka,“ uškrnul sa Rudo a Samo vybuchol smiechom.

     „Trtkovia!“

     „Ja viem, aké sú tri najmenšie veci,“ vykríkol Samo, „môj byt, moja výplata áá… Igorov kolibrík.“

     Ledva sa stihol uhnúť pred letiacim perom.

     „Darmo sa hneváš,  Ičko… ty si začal s kolibríkom,“ pripomenul mu Rudo.

     Igor sa naozaj nehneval a chcel, nech konečne dopovie vtip, aké sú tri najmenšie veci na svete.

     „Fajn… Jedálny lístok Poliakov, telefónny zoznam Černobyľu a letecký poriadok pristávania na Červenom námestí.“

     Zasmiali sa menej ako na Igorovom kolibríkovi. Rozišli sa po robote a do konca pracovnej doby si na žiadne zhromaždenia nespomenuli.

     Po fajronte Samo s kolegami na pivo nešiel. Mal totiž dohodnuté rande s Katkou.

     Chodia spolu od minuloročného leta, lenže v poslednej dobe si prestali rozumieť, hlavne v posteli. Katka nebola v sexe bohviečo, no Samo dúfal, že časom sa zlepší. Naopak, čím ďalej bola chladnejšia a  veľakrát sex odmietala, preto si sem-tam priviedol domov rezervnú priateľku.

     Dnes si išli posedieť do reštaurácie. Najedli sa, vypili fľašu červeného vína a väčšinu času sedeli potichu. Ani ju k sebe nevolal… Pokiaľ to sama nenavrhla, nikdy nešla. Zaviezol ju domov a išiel spať. Ráno ho čakala 24-hodinová služba…