tibi1966

Odmlada som chcel byť slávny, a predsa nie som…

Už ako dieťa som mal neskutočnú fantáziu. Veľa vecí, ktoré som narozprával, neboli pravdivé. Svoje okolie som tým zaujal a to išlo. V očiach detí som bol zrazu slávny.

Šťastné a bezstarostné detstvo však nebolo vždy ružové. Jedináčik a učiteľkin syn – hovorí to samo za seba. Starší chalani si zo mňa uťahovali a veľakrát som mal slzy na krajíčku. Navyše,  bývať v dome priamo pod cintorínom mi na sebavedomí veľmi nepridalo. Niektorí neprajníci to vedeli využiť… Vraj ma v noci prídu strašiť duchovia mŕtvych. Musím priznať,  že to zabralo. Darmo mi rodičia vysvetľovali… Mŕtvych sa neboj, tí ti neublížia. Nepomohlo. Po zotmení som nevyšiel ani na dvor, a ak som sa vracal domov za tmy, stačilo, aby niečo zapraskalo, a utekal som dnu ako zmyslov zbavený. Bývať pod cintorínom malo aj ďalšie úskalia. Každý pohreb v dedine vo mne vyvolával depresiu. Pohrebný koč ťahajúci koňmi, za ktorým kráčal pohrebný sprievod, išiel zakaždým popod naše okná. Trvalo dosť dlho, pokým som to začal brať za samozrejmosť. Nakoniec strach predsa len pominul a zvykol som si. Jeden kamarát mi hovorieval… Človek si zvykne na všetko, keď ťa 99-krát obesia, po stý raz ti to už ani nepríde. A mal pravdu!! Nielenže som sa prestal mŕtvych báť, dokonca som dokázal ísť po tme na cintorín a strašiť druhých.  

Raz podvečer pred Vianocami vykračovali popred dom dve staršie ženy z dediny. Jedna z nich mala paličku a trochu pokrivkávala. Pozdravil som sa a zo slušnosti spýtal, kam sa na večer vybrali. Ideme na cintorín zapáliť pozostalým sviečky. Viac mi nebolo treba. Vytiahol som zo skrine bielu plachtu a skratkou cez záhradu ich predbehol. Na cintoríne som sa ukryl, prehodil ju cez seba a čakal ako dravec na korisť. Ženy po pár minútach zdolali kopec a zamierili k hrobom. Ibaže k nim nedošli. Zbadali „ducha“ a doslova vzali nohy na plecia. Vôbec nevyzerali na svoj vek. Bežali ako mladice, aj krívať prestali a ani palica už nebola potrebná. Po čase sa jedna priznala, že si od strachu cvrkla. Podarilo sa mi to utajiť až do ich smrti, no ani potom som nebol na seba hrdý.

Ako to bolo ďalej so mnou v období dokazovania si, kto je silnejší…? To až v ďalšom príspevku.

Na záver vtip:

Štyria duchovia hrajú na cintoríne karty. Zrazu sa jeden rozčúli:

„Tí špiritisti mi strašne lezú na nervy… vyvolávajú ma vždy, keď mám na ruke samé tromfy!!“