tibi1966

Druhý rok vojny bolo, jednoducho povedané, množstvo prúserov oddelených od seba basou a neraz nám vyčaril na tvári úsmev. Predovšetkým k tomu prispeli národnostné rozdiely a známa hláška nebola len vtipom. Vojaci, všetci ste Slováci? Igen! A tam vzadu? Tady taky! 

Česi sa delili na Pražákov, Plzeňákov, Brňákov, Ostravákov a podobne, no všetci si navzájom rozumeli. O Slovákoch sa to povedať nedalo. Tí sa delili na Slovákov, východniarov a Maďarov. Slováci s východniarmi si ako-tak rozumeli, ibaže Maďarom nerozumel nik. Okrem toho, Česi nerozumeli ani východniarom. Žiadna nevraživosť však nevládla, skôr sme sa na sebe bavili. Najviac zábavy nám poskytol Maďar Zoli, ktorý neovládal dobre slovenský jazyk. Ráno, namiesto zaužívaného slova budíček,  zakričal kóóniec  nocíí, čím všetkých pobavil a ľahšie sa vstávalo. Ako vyučený slaboprúdar sa stal spojárom, kde zasa namiesto koniec spojenia kolegovi zahlásil – môžeš dať dole sluchátka z uší.  Raz nás dokonale pobavil pri písaní listu. Na otázku, komu píšeš, odpovedal, starému mamovi. Pochopili sme to, keď spomenul, že starý mamo sa volá Pišta. Maďarom mužský a ženský rod nič  nehovoril. Veľakrát sme Zoliho nechápavo počúvali a všetko sme pochopili až na konci. Po návrate z dovolenky nám porozprával príhodu, ako sa na dedinskej zábave zamiloval: „Ja ho zbadal a pustil s ním do reči. Potom sme išli von, a tak som ho pretiahol, že týždeň nemohol chodiť!“ Najskôr sme nechápavo čumeli, no keď nám ukázal fotku sympatickej kočky a povedal, to je on, vybuchli sme smiechom.

Vráťme sa však k prúserom. V podstate by sa dalo povedať – čo vychádzka, to nejaký problém.  Za všetko mohol alkohol, ktorý nám dodával odvahu. Častokrát sa kvôli nejakej peknej babe strhla bitka a bolo vymaľované. Poväčšine sme išli rovno do basy. No dlho sme v nej nepobudli, nakoľko išlo o tri až sedem dní.

Dosť nás iritoval čas návratu z vychádzky. Kto to kedy videl, aby človek v najlepšom musel skončiť a vrátiť sa do kasární. Veď o desiatej večer sa zábava len rozbiehala. Preto sme sa síce vrátili, no vzápätí sme preliezli plot a pokračovali v zábave do neskorých nočných hodín. Párkrát nás veliteľ odhalil a my sme automaticky kráčali do basy, ale veliteľ nás svojím československým dialektom okríkol: „Do basy nepudete! Stejne by ste tam hovno delali, radši vás nakopu do prdele.“ A celým buzerákom nás kopal.

Druhý rok som zažil aj vysnívanú slávu. Štyria hudobne nadaní sme založili skupinu. Aparatúra bola na úrovni, tak sa mi splnil sen. Dokonca sme s kamarátom zložili pár pesničiek a zúčastnili sa na súťaži. Na útvare sme ju vyhrali a postúpili na divízne kolo. Tri dni mimo kasární, navyše v Brne, nemohlo dopadnúť inak než prúserom. Za druhé miesto sme dostali finančnú odmenu, ktorú sme hneď večer utratili a opitých nás zobrala lietačka… Po návrate do kasární, nám namiesto opušťáku zahladili trest. Našťastie sme mohli hrať naďalej na rôznych akciách a stretávať sa s babami, ibaže pod prísnym veliteľovým dozorom. Určite trpel oveľa viac než my. Ustrážiť štyroch bujarých žrebcov mu dalo zabrať a neraz musel menší problém ututlať. Stúpajúca sláva do hlavy nám dávala krídla a pri odchode z vojenčiny sme mali zmiešané pocity, pretože radosť z civilu zatienil smútok z predčasného ukončenia hudobnej kariéry. Rozpŕchli sme sa totiž po celom Československu a viac sa nestretli…

Na záver vtip:

Veliteľ si na nástupe obzerá vojakov. Pri jednom sa zastaví a zahlási:

„Vojak, čo to máte s okom?“

„Mám ho umelé.“

„Ako umelé?“

„Je zo skla.“

„To mi je jasné… inak by ste cezeň nevideli.“