tibi1966

Dvaja vyškolení vodiči sme nesmelo kráčali k novej rote a vymýšľali plán na uľahčenie pobytu. Kamarát navrhol, aby sme po príchode zmlátili najväčšieho mazáka a tým odkázali ostatným, nech si nás nevšímajú. No realita bola iná. Na izbe nás čakalo štrnásť mazákov hladných po šikane. Keďže sme boli v menšine, od plánu sme upustili. Prvý dojem bol, že sme neprišli k vojakom, ale nevládnym kriplom. Bez nás sa nedokázali napiť, najesť, ba ani pofajčiť. Najčastejším trestom za všetko boli kliky. V prvých dňoch sme ich spravili viac než doteraz za celý život. Poviete si, aspoň vám narástli svaly. Prd… Porcie jedla boli malé a neustále sme pociťovali hlad. Snažili sme sa dotlačiť suchým chlebom. K tomu rajóny, celodenná fyzická práca a prebdené noci urobili svoje… Začali sme chradnúť. Navyše nás trápil deficit spánku. Nikdy by som neveril, že sa dá postojačky spať. Nie však pohodlne opretý, ale pri chôdzi. V stráži počas noci sa mi to stávalo často. Kráčal som popri plote, všade ticho a mne sa sníval sen. Poväčšine ma zobudil až náraz do plota.

Na rote to bolo oveľa ťažšie. Šikana zahŕňala ponižovanie a niekedy aj bitku. Sťažovať sa neodvážil nik, nakoľko veliteľ roty nám prízvukoval, aby sme za ním nechodili s každou maličkosťou, a zdôraznil – práca nie je šikana!!! Určite nemyslel čistenie obkladačiek zubnou kefkou alebo vytieranie podlahy šnúrkami od topánok. Najhoršie bolo, keď prišli opití mazáci z vychádzky. Museli sme mať nachystané cigarety a kopec jedla, no niekedy to nestačilo. Hovorí sa, kto chce psa biť, palicu si nájde. Preto sa stávalo, že niektorí mladí to schytali. Najčastejšie sa konal odber krvi. Dotyčný si išiel pre ešus, mazák mu pribil päsťou na nos a mladý si chytal krv do ešusu. Niekedy sa však nezdržovali a mladého rovno dobili. Našťastie si vyberali chalanov nižšieho vzrastu alebo trochu mentálne zaostalých.

Na mňa si veľmi netrúfli, i keď vyhnúť bitke sa mi nepodarilo. Jeden mazák si na mňa zasadol a prikázal mi robiť kliky. Po chvíli som mal dosť, tak som ostal ležať na zemi. Začal na mňa kričať a pritom mi šliapol kanadou na ruku. V sekunde ma ovládla bolesť, ktorá postupne prešla do zúrivosti. Z posledných síl som vyskočil a trafil ho päsťou do brady. V okamihu sa porúčal k zemi a rozbil si hlavu. Pár dní sa nedialo nič a zrazu to prišlo. Vyzvali ma na neférovku… Siedmi na jedného sa ani inak nazvať nedá. Trochu to odľahčím. Zahnal som ich do kúta, kde mali všetci krvavé ruky, len ja papuľu… Dostal som riadnu nakladačku. Na druhej strane, zopár úderov som rozdal aj ja a po návrate z ošetrovne si ma dlhšiu dobu nevšímali…

Určitá šikana sa dala vydržať, pokiaľ sa človek odosobnil. Napríklad lezenie na Mount Everest. V skutočnosti sa liezlo na skriňu v plynovej maske, lebo vo vysokých nadmorských výškach je riedky vzduch. Takisto cesta domov vlakom sa dala prežiť. Na chodbu sa vyniesli postele, poukladali pekne za sebou a mazáci si na ne posadali. My sme okolo nich behali s konármi v rukách a pri každom zastavení sme zakričali názov vlakovej stanice.

Z našej strany šikanovanie neostalo úplne bez povšimnutia. Snažili sme sa im to aspoň sčasti vrátiť. Do jedla a pitia sme im kadečo primiešali. Čo tí všetko pojedli, ešteže boli očkovaní. Hranolky vyprážané na indulone… Chlieb pred natretím masťou pobehal po záchodovej mise… Do pitia sa primiešal moč alebo voda z vyžmýkaných použitých ponožiek a všeličo iné. Stále sa nám to málilo, preto  sme boli rozhodnutí mazákov po vojne navštíviť a šikanu im odplatiť. Jednému som sľúbil, že si ho pri odchode do civilu podám a domov pôjde s monoklami. Nepodarilo sa mi to… Posledné dva týždne sa na rote neukázal a spával na prasačáku. Síce odchádzal bez monoklov, zato smradľavý…

Na záver vtip:

„Pán kapitán,“ vyzvedal vojak, „vedia hrochy lietať?“

„Samozrejme, že nevedia!“ odvrkol kapitán.

„Ale pán generál hovoril, že vedia.“

„Nóó… povedzme, že trochu vedia.“