tibi1966

Trpký žart s dopisom od starších kolegov mi ostal v podvedomí a pripravoval som pomstu. Dlhšiu dobu mi nič trefné nenapadlo a pomaly by som bol na odplatu zabudol, ale starší kolega si po čase opäť zo mňa vystrelil. Nebolo to však v práci.

Jedného dňa som sa vybral so svojou priateľkou do baru. Výborne sme sa zabávali až do chvíle, kým sa neobjavil jeden zo starších kolegov, čo mi napísal spomínaný dopis a hneď z príchodu zahlásil:

„Ako to robíš? Vždy sem prídeš s inou babou a navyše takou peknou.“

Viac nebolo treba. Priateľka zaškúlila a pobrala sa z baru preč. Darmo som ju presviedčal, že to nie je pravda, že to je len žart. Nepomohlo… Celý večer sme sa hádali. Okrem toho dlhšiu dobu bola urazená a vyhadzovala mi to na oči. Opätovne vo mne vzplanula myšlienka na pomstu. Bola oveľa silnejšia, akurát som nedokázal nič vhodného vymyslieť. Nakoniec mi pomohla náhoda, alebo osud.

Mal som službu, tak som ostal v kancelárii a kolegovia odišli po robote. Naraz niekto zaklopal. Vo dverách stála žena jedného z kolegov a vyzvedala, kde je jej manžel. V momente som využil príležitosť a zosnoval pomstu.

„Vypočúvali sme mladú, peknú kočku a on sa ponúkol, že ju odvezie domov. Máme roboty vyše hlavy a už je preč viac ako dve hodiny… nechápem, prečo mu to tak dlho trvá.“

Sotva som to dopovedal, tvár jej zahalil nahnevaný pohľad a zabuchla dvere. Ja som spokojne pokračoval v ťukaní do písacieho stroja a v duchu sa usmieval. Po návrate kolegov som nedal na sebe nič znať. Mali dobrú náladu a vydržala im až do fajrontu.

Na druhý deň raňajší príchod do práce sprevádzalo napätie. Starší kolega namiesto pozdravu vychrlil množstvo nadávok a najradšej by ma bol dobil. Ja som sa snažil vychutnávať si pomstu, ale keď porozprával, čo ho čakalo po príchode domov, ostal som nesvoj.

„Prídem domov a žena sa do mňa pustila… s takým sukničkárom viac žiť nechcem! Odchádzam k mame a podám si žiadosť o rozvod! Najhoršie, že som nevedel o čom hovorí a trvalo dlho, kým som jej správanie pochopil. Snažil som sa ju presvedčiť nech nič nerobí a nechá si to vysvetliť. Samozrejme mi neverila a odišla spať k mame.“

Z vážnej situácie ma namiesto radosti ovládla úzkosť. S kolegom sme si všetko vysvetlili a uzavreli dohodu. Strieľať si zo seba môžeme, ale musí to mať svoje hranice… Nesmieme viac ohroziť partnerské vzťahy! Dôvera sa totiž veľmi ľahko stratí, no získať ju späť, býva často Sizyfovská práca…

Dovoľte mi veľmi pekne poďakovať za pozitívne ohlasy ľudí, ktorí už moju knihu Veselé príbehy z VB prečítali… Vraj sa na nej z chuti zasmiali a zaspomínali si na eufóriu v období Nežnej revolúcie, kedy sa dej knihy odohráva. Niektorí okrem toho tvrdia, že sa veľa vecí dozvedeli a mala by si ju prečítať mladšia generácia, nakoľko sa môžu dozvedieť zábavnou formou niečo o Nežnej revolúcii.

Takisto sa im chcem poďakovať za odporúčanie svojim priateľom a známym. Kniha teda plní svoj účel… Veď ako povedal Charlie Chaplin – „Deň bez smiechu je premárnený deň!“

Keďže ide leto – čas dovoleniek, vypnime a prečítajme si nejakú knihu. Zrelaxujme, načerpajme silu, aby sme sa po lete opäť mohli pustiť do práce…

Na záver pripájam úryvok z knihy Veselé príbehy z VB, práve z obdobia Nežnej revolúcie.

Samo s Rudom zašli po práci na pivo a boli svedkami o kontrarevolúciu. Pri vedľajšom stole popíjali súdruhovia, registrovaní v ľudových milíciách a jeden z nich vykríkol:

     „Kedy nám konečne dajú zbrane, nech môžeme tých demonštrantov rozohnať.“

     „Vám dať zbrane… veď by ste sa postrieľali medzi sebou,“ poznamenal Rudo.

     Nakoľko ho poznali a mali pred ním rešpekt, nereagovali a radšej si zobrali na mušku Budaja.

     „Je to obyčajný kurič… nechápem, čo robil pri mikrofóne,“ podotkol urazený milicionár a prísediaci súhlasili.

     Samo s Rudom mali statočne nakúpené a začali sa ním zaoberať tiež.

     „Kurič sa po česky povie topič,“ nadhodil Rudo.

     Samovi hneď napadla Balada o očích topičových od Jiřího Wolkera a zareagoval:

     „Budaja teda budeme volať topič Antonín.“

     Hlasný smiech oslovil súdruha milicionára a začal sa vyzvedať na dôvod. Samo nezaváhal a pozerajúc mu do očí zahlásil:

     „Topič Antonín v poslednej chvíli zanechal svoje doterajšie povolanie a dal sa na politiku… inak by oslepol.“

     Rudo sa zasmial a milicionár nahodil nepríčetný pohľad. Asi sa v škole neučil, tak Samovu poznámku nepochopil, okrem toho mal pocit, že sa smejú na ňom. Súdruhovia milicionári to psychicky nezvládli a z pohostinstva odišli.

     Chlapi sa po chvíli zamerali na Budajovu čiapku pod názvom debilka. Rudo ju najskôr premenoval na budajku, načo Samo zareagoval a Budaja začal volať topič Antonínek v budajke. V pohostinstve zožali veľký úspech. Prezývka – topič Antonínek v budajke – znela do záverečnej a všetci sa na nej náramne zabávali. Chlapi sa po dlhšej dobe odreagovali a aspoň na chvíľu vypustili z hlavy udalosti, dejúce sa v poslednej dobe.

     Neznámy Ján Budaj bol zrazu slávnejší než známy herec Milan Kňažko. Prezývka sa z pohostinstva rozšírila na kriminálku a postupne po všetkých oddeleniach. O pár dní Budajovi nikto nepovedal inak než topič Antonínek v budajke…..

Veselé príbehy z VB – Malá kniha s veľkou dávkou humoru.

V predaji od 1.5.2024