tibi1966

Po nežnej revolúcii prišli divoké deväťdesiate roky. Policajti stratili prirodzenú autoritu a ľudia ich prestali rešpektovať… Kľudne im nadávali, opľuli ich, či neraz aj fyzicky napadli. Navyše, nad čestného človeka sa zaradil „mafián“. Niektorí ľudia ich obdivovali, dokonca sa nimi túžili stať. Väčšina sa ich však bála a pri stretnutí sa dostala do problémov. Na druhej strane mafiáni imponovali mnohým mladým babám. Mne ako policajtovi sa neraz stalo, že pekná mladá kočka dala prednosť chlapíkovi bez zamestnania s pochybnými kšeftami. Preto som sa raz na takého zahral. Pomohlo mi k tomu prvé auto s centrálnym zamykaním, dovezené zo západu. U nás to ešte nepoznali, tak som to využil.

Jeden večer sme sa s kamarátom vybrali do nočného baru v susednom meste. Bavili sme sa, popíjali a pozorovali prísediace. Vytipovali sme si dve sympatické baby a zobrali im fľašu vína. Zanedlho sme si k ním prisadli a začali sa rozprávať. Hneď som vycítil, že majú záujem o mužov s prachmi, preto som zo seba takého urobil. Aj kamarát pristúpil na moju hru, dokonca to miestami dosť preháňal. Mali sme z toho srandu a časom sme sa chceli priznať, no reakcie zlatokopiek nás doslova dostali. Nielenže chceli s nami okamžite chodiť, ale navrhli, aby sme išli všetci spolu k jednej na byt. I keď nás zaskočili, súhlasili sme.

Ja som zaplatil účet, kamarát zobral so sebou dve fľaše vína a vyšli sme z baru. Vonku nastala dilema! Nemohli sme sa priznať k autu značky Ford Sierra, veď sme predsa mafiáni a tí majú BMW alebo Mercedes, tak ma napadol skvelý plán.

„Bavoráka mám v servise,“ vysvetlil som, „nerád chodím taxíkom, čo keby sme si nejaké auto požičali… napríklad túto Sierru!“

Baby najskôr stuhli, no po chvíli sa im nápad začal páčiť. Ešte nikdy nezažili niečo také riskantné. Rýchlo som priskočil k autu a predstieral jeho krádež. S pomocou zvuku centrálneho zamykania to vyzeralo realisticky. Otvoril som vodičove dvere, posadil sa na sedadlo a vypol vnútorné osvetlenie. Potom som sa akože snažil naštartovať, čo za pomoci kľúčika nebol problém. Keď sa ozval zvuk motora, kamarát s babami nasadli a ja som vyrazil podľa pokynov k jednej z báb. V aute sa ozýval smiech, pokým nás nezastavili policajti. Baby zvážneli a začali panikáriť. Ja som ich horko-ťažko ukľudnil, nech sa neboja, že policajtov podplatím. Vystúpil som z auta a kolegom nenápadne ukázal služobný preukaz. Prehodil som s nimi pár slov a kolegovia mi popriali šťastnú cestu. Po nasadnutí, baby zvedavosťou priam horeli.

„Neviem z čoho ste mali strach? Dal som fízlom po päťsto korún, aby sa po službe trochu zabavili!“

A v aute sa opäť ozýval smiech. Prežili sme krásnu noc a pri odchode sme si dohodli ďalšie rande…

Na záver dva úryvky z mojej knihy Veselé príbehy z VB.

1

…..Rudo so Samom sa presunuli na obvodné oddelenie. Príslušníci uvoľnili kolegom z kriminálky kanceláriu, aby sa s Viktorom mohli porozprávať. Rudo sa posadil oproti nemu a Samo bokom. Viktor žiadal záruky, no najskôr chceli počuť o znásilnení. Išlo o neobjasnené spred dvoch mesiacov.

     „Bol som s kamarátmi na diskotéke v bare POKROK. Pred polnocou som sa išiel nadýchať čerstvého vzduchu a začul som krik. Podišiel som bližšie a uvidel staršieho chalana znásilňovať mladú babu. Len čo ma zbadal, zmizol, no spoznal som ho… býva vo vedľajšom vchode.“

     „Prečo si to neoznámil?“ zaujímal sa Rudo.

     „Tá mladá kočka ma poprosila, aby som to nikomu nehovoril…“

     „Vidíš,“ skočil mu do reči Rudo, „nakoniec ju mama donútila a boli to spolu oznámiť.“ 

     „Viem, nedávno som sa to dozvedel… bol to Dano Tuhák.“

     „Tuhák, Tuhák,“ rozmýšľal Rudo nahlas, „poznám jedného Tuháka, ale ten má pomaly päťdesiat.“

     „Ak je prokurátor… tak je Danov otec.“

     „No pekne,“ poznamenal Samo.

     Vyriešiť prípad, kde je podozrivý syn prokurátora a komunistu, bude skoro nemožné.

     Po návrate na oddelenie Rudo napísal záznam a išiel informovať náčelníka. Sama požiadal, nech radšej počká v kancelárii.

     Zazvonil telefón a náčelník Samovi oznámil, aby sa urýchlene dostavil. Obidvaja museli sľúbiť, že o tejto chúlostivej veci pomlčia.

     „Prípad predajte vyšetrovateľovi Slížikovi!“ prikázal na záver náčelník.

     „Prečo práve jemu?“ zareagoval Samo.

     Náčelník na neho zagánil, tak sa viac nepýtal.

     Po návrate do kancelárie Rudo spomenul:

     „V minulosti sme riešili podobný prípad s komunistickým funkcionárom a tiež sme ho museli predať určenému vyšetrovateľovi… akurát nešlo o násilný trestný čin. Funkcionára neodsúdili, iba odvolali z funkcie… proste zišiel z očí, zišiel z mysle.“

     „Mne si toto isté povedal po rozchode s frajerkou,“ podotkol Samo.

     „Vidíš a tiež to fungovalo.“

     „Hovno fungovalo… pomohlo, až keď som si našiel druhú a znovu sa zamiloval. Skôr by sa hodilo… klin sa klinom vybíja.“

     „Alebóó… klin sa inde zasúva,“ dodal Rudo a vybuchli smiechom.

     Samovi to stále nedalo pokoj.

     „Nechápem, ako mohli zobrať Slížika na vyšetrovačku… veď minule si musel za neho napísať obhliadku miesta činu.“

     „Je to dement a urobí, čo potrebujú.“

     Zazvonil telefón, Rudo zodvihol, a keď položil, oznámil:

     „Volal mi bývalý spolužiak. Teraz pracuje v Prahe na ŠTB a o šiestej sa máme stretnúť v hotelovej reštaurácii. Ak chceš, môžeš ísť so mnou a vezmeme aj Igora… určite nám povie nejaké novinky.“

     Samo súhlasil, dokonca sa na stretnutie tešil…..

2

…..Zazvonil telefón.

„Máme výjazd,“ oznámil Samovi operačný.

     „Čo sa stalo?“

     „Poľovníci našli v lese mŕtveho muža so strelnou ranou na tvári.“

     „No zbohom…“

     Samo vstal, skontroloval si pištoľ a zbehol na dvor. Vedľa výjazdovej Volgy kombi, čakal technik Karol s vyšetrovateľom Tónom. Karolovi pomohol naložiť kufre a vyrazili. Cestou zašli po psovoda Vinca a nemeckého ovčiaka Maxa. Vinco ho usadil do obrovského kufra a dal mu prvú úlohu – strážiť Karolove kufríky. Potom sa zastavili po súdneho lekára Vojta a pokračovali na miesto činu.

     Maxo nebol veľmi spoločenský pes… Strašne prdel. Keď prdol prvýkrát, nikto nič nehovoril. Všetci si mysleli, že to bol niekto z kolegov, no po pár ďalších Vinco vinníka odhalil.

     „Maxo, prestaň… my to musíme dýchať.“

     Samo na to šliapol, nech sú čím skôr na mieste a Tóno všetkých utešil:

     „Našťastie ideme do lesa, tam sa dosýta nadýchame čerstvého vzduchu.“

     Po osemnástich kilometroch pri odbočke na poľnú cestu ich čakal v pomaľovanej škodovke Zdeno, najstarší príslušník z obvodného oddelenia. Priviedol ich k lesu, kde autá zaparkovali. Tóno vystúpil a zhlboka sa nadýchol. Vzápätí zvraštil tvár a zaklial:

     „Boha jeho… teším sa na čerstvý vzduch a tí debili družstevnícki tu vykydnú smradľavý hnoj.“

     „Keby som bol vedel, že prídu fajnoví súdruhovia z mesta, dal by som hnoj odpratať a celé postriekať intim-sprejom,“ zasmial sa Zdeno.

     „Trtko… doprial by som ti polhodinu v aute s Maxom.“

     „Bohviečím ho Vinco kŕmil… to už muselo smrdieť, keď to žral,“ zarýpal Samo.

     „Rudo ťa úcte k starším moc nenaučil,“ hneval sa Vinco.

     „Zdeno… rýchlo nás zaveď k tomu mŕtvemu, nech odtiaľto čo najskôr vypadneme na poldeci do zafajčenej krčmy,“ požiadal Tóno a zapálil si cigaretu.

     „Smrad z hnoja je zdravší jak z cigariet,“ vysvetlil Zdeno.

     „Keď budeme odchádzať, môžeš si hnoj previesť domov a zdravo dýchať,“ poznamenal Samo a rýchlo sa uhol, lebo Zdenovi vyletela ruka.

     Vykročili…..

Veselé príbehy z VB – Malá kniha s veľkou dávkou humoru.

V predaji od 1.5.2024