Vojenskú službu by som rozdelil na dve časti. Prvý rok bol plný šikanovania od starších vojakov a veľakrát som „mal na mále“ ovládnuť sa. Zato druhý rok som zažil toho toľko, že do konca života mám na čo spomínať.
Začiatok bol dosť ťažký. Ranné rozcvičky sa konali na veľkej asfaltovej ploche, prezývanej buzerák. Boli plné kačákov, žabákov a klikov. Väčšina z nás to nezvládala a padali sme na hubu. Spomínam si na takú svalovicu, že dole schodmi sme chodili zadkom. Nasledovala poradová príprava, strelecký výcvik a večer rajóny. Do prísahy nás bolo na izbe tridsať a mali sme tam len jedného veliteľa družstva. Zdalo sa mi to strašne náročné a pritom to nebolo nič, čo ma čakalo na rote.
Následne sme sa prerozdelili do rôznych kurzov. Ja som bol zaradený ako vodič, tak som nastúpil do KVK (Krátkodobý vodičský kurz). Teória sa striedala s praktickými jazdami, čo sa celkom dalo, i keď večer nás neminuli rajóny. Na izbe sme boli už len dvadsiati a k veliteľovi družstva pribudli šiesti inštruktori. Používali sme mohutné benzínové ruské autá značky ZIL 131. Jedinou nevýhodou bola ich spotreba, pohybujúca sa pomaly na hranici, čo kilometer, to liter benzínu. Jazdili sme zoradení v kolóne a robili rovnaké okruhy po okolí.
Prvý zážitok s poriadnou dilemou som zažil na jednej z jázd. Uzatváral som kolónu a inštruktor mi prikázal spomaliť. Posledné auto totiž malo pre druhoročákov mimoriadne dôležitú úlohu – nakúpiť dve debničky piva a nejaký alkohol. Kolóna sa mi pomaly stratila z dohľadu, preto som zaparkoval pred potravinami a s inštruktorom sme nabehli zadovážiť všetko potrebné. Zdržali sme sa o niečo dlhšie než inokedy, tak sa inštruktor rozhodol, že kolónu dobehne sám. Posadil sa za volant a vyrazil. Cez dediny dosť riskoval, čo sa mu vypomstilo. V zákrute nezvládol riadenie a prišiel siný náraz do domu vedľa cesty. Našťastie sa nikomu nič nestalo, iba sme si s domácimi vymenili pohľady, nakoľko sme sa ocitli v ich obývačke. Inštruktor nelenil, zaradil spiatočku a dal sa na útek. Kúsok za dedinou zastal a pod hrozbou strašnej šikany mi prikázal posadiť sa za volant a búračku zobrať na seba. Strach mi nedovolil neposlúchnuť. Kolónu sme dobehli až na konci okruhu, kde sa zakaždým chvíľu stálo. Mohutné ruské auto náraz prežilo skoro bez následkov. Malo ohnutý nárazník, rozbité svetlo a všade boli pozostatky muriva. Zato v kabíne to smrdelo ako v dedinskej krčme po riadnej bitke. Väčšina piva a alkoholu sa pri náraze rozbila. Vtom dorazil žigulík a z neho vyskočil rozohnený majiteľ rozbitého domu. Meral skoro dva metre, ruky mal jak lopaty, proste chlap. Zdrapil inštruktora za krk a ubral mu kyslík. Keby som mu s ostatnými nepribehol na pomoc, možno by ho zadusil. Nakoniec som dilemu, či to mám zobrať na seba, riešiť nemusel. Majiteľ domu jednoznačne šoféra usvedčil. Odvtedy vždy uzatváral kolónu UAZ 469, v ktorom sedel veliteľ kurzu, a druhoročáci sušili hubu…
Po úspešnom absolvovaní vodičského kurzu nás rozhádzali po rotách, kde všetka sranda skončila a začala ozajstná šikana. Strašne som bol nahnevaný na mamu, pretože mi odmala vravievala – Veľa jedz, aby bol z teba vojak! A ja somár som žral…
Na záver vtip:
Mladý chlapec viedol somára popri kasárňach, kde stáli vojaci z povolania. Jeden z nich mu hovorí:
„Hej, sopliak! Prečo držíš svojho bračeka tak pevne?“
„Aby mi neutiekol zapísať sa do armády.“